
Dokonalý rodič neexistuje a deti nemusia byť stále šťastné
Feb 10, 2025Ahoj a vitaj,
Tešíme sa , že si si našiel/la chvíľu pre seba vo víre povinností a že čítaš ďalší diel našej Dobroporadne. Pri príležitosti nášho nového kurzu a livestreamu o náročných rodičovských situáciách, ktorý k nemu pripravujeme sa budeme dnes venovať týmto témam. Či už si rodičom, plánuješ mať deti v budúcnosti, alebo sa len zaoberáš vlastnými zážitkami z detstva, veríme, že si z dnešnej Dobroporadne niečo odnesieš.
V posledných rokoch nastal veľký boom v informovaní o psychológii výchovy detí a dopadoch zranení z detstva. Hoci je edukácia v tejto oblasti veľmi dôležitá, môže byť tiež pre rodičov stresorom. Hoci väčšina robí všetko, čo je v ich silách s cieľom nespôsobiť svojim deťom emočné či fyzické zranenia, nedokážeme sa tomu občas vyhnúť. Môže to viesť k nadmernému sebaobviňovaniu, perfekcionizmu, či snahe vyhovieť dieťaťu za každú cenu… No v skutočnosti nejde o to byť dokonalým rodičom, ani o to, aby deti boli vždy spokojné, či nikdy neplakali.
Pre deti je prirodzené, že zažívajú krátkodobý stres. Rovnako ako sa prostredníctvom stretu s rôznymi baktériami buduje naša imunita (ako keď sme na ihrisku zjedli piesok), kontakt s rôznymi emóciami učí deti s nimi pracovať a budovať si repertoár stratégií pre psychickú odolnosť. Je v poriadku, keď je dieťa smutné z toho, že nemôže dostať druhý kopček zmrzliny, alebo keď sa hnevá, že treba ísť večer domov z obľúbeného ihriska.
Keď naše dieťa plače, hnevá sa, či je rozrušené, vyvolá to aj v nás silnú emočnú reakciu. Sme geneticky naprogramovaní venovať pozornosť detskému plaču a naše emócie sú spúšťačom akcie, v tomto prípade pomoci deťom, slabším a bezbrannejším, aby sme zaistili naše prežitie.
Neznamená to, že deťom nemôžeme stanoviť hranice z obáv jeho rozrušenia, či frustrácie. Nastavenie hraníc “odkiaľ-pokiaľ” sa môže hýbať v pomyselnom “hracom poli” a dieťaťu pomôže dodať štruktúru, pravidlá a predvídateľnosť.
Deti sú hravé a vynaliezavé, objavujú svet a jeho možnosti, preto je prirodzené, že hranice budú testovať. Ak to však ustojíme, pomôžeme im utvoriť si zdravé predstavy o fungovaní sveta, dodržiavaní pravidiel a cítiť pocit bezpečia. Naopak, ak raz dovolíme, raz zakážeme, dieťa budeme miasť a stresovať našou nepredvídateľnosťou. Hranica je hranicou keď má jej prekročenie jasné dôsledky a my ich vieme vyžadovať.
Trvanie na dodržiavaní hraníc nemusí byť z našej strany autoritatívne a drsné. Pri starších alebo vyspelejších deťoch môžeme čoraz viac o pravidlách diskutovať. Vyjasnenie našich potrieb (chcem tráviť spoločne večeru ako rodina) a potrieb dieťaťa (hranie sa vonku s kamarátmi) je cestou vedúcou ku kompromisu, kde obaja pochopíme dôvody skrývajúce sa za hranicami a dôležitosť ich nastavenia.
Namiesto klasického “Lebo som povedal/a!” sa môžeme dokonca dozvedieť niečo nové o sebe, svojich potrebách a potrebách dieťaťa. Napríklad, že nemáme vlastne žiaden dôvod, ktorý by mu zakázal ísť na ihrisko, pokiaľ stihne doma večeru. 😊
Plač a nespokojnosť nevyhnutne príde, aj keď ste pravidlá nastavili spolu. Detský mozog vo vývoji nefunguje rovnako ako ten náš - dospelý.
Nezrelosť prefrontálneho kortexu, čiže riadiaceho, logického a rozhodujúceho centra nášho mozgu, vychyľuje misky váh v prospech emočného centra - amygdaly, ktorá dozrieva skôr. Znamená to, že musíme deti nechať vyplakať, vykričať, vyzúriť?
To určite nie. Na druhej strane, nepomáha ani nátlak na dieťa, aby potlačilo svoje emócie. Koľkokrát za život si počul/a “Neplač, to sa nepatrí!” alebo “Okamžite sa prestaň hádzať o zem a ukľudní sa!” ? A koľkokrát ti tieto slová reálne naozaj skutočne pomohli upokojiť sa?
Pre deti je naša emočná regulácia vzorom, ktorý sa naučia nasledovať pri zvládaní vlastných emócií. Je dôležité preto uvedomiť si, ako my sami reagujeme a aké stratégie používame. Taktiež môžeme deťom pomôcť náročné emócie lepšie zvládať:
-
Začni pomenovaním emócií. Spýtaj sa dieťaťa, ako sa cíti, prípadne ho naveď: “Cítiš sa veľmi sklamaný, že odchádzame domov od kamarátky…” Pomenovanie pocitov pomáha dieťaťu porozumieť, čo sa s ním deje a cíti sa pochopené rodičom.
-
Môžeš tiež poskytnúť upokojujúci dotyk, objatie, milé podporné slová. Dieťa sa postupne naučí, čo si ono samo môže povedať, aby sa upokojilo.
-
Skús sa o emóciách rozprávať, aj keď ich dieťa práve neprežíva. Napríklad, ako sa macko v rozprávke cíti, čo potom robí…
-
Do emočných výkyvov môžu vstupovať aj faktory ako únava, choroba, hlad… Deti potrebujú aspoň hodinu pohybu, dostatok spánku a nutrične bohatú výživu. Tieto potreby si zatiaľ nevedia zabezpečiť sami, môžeme ich však naučiť zdravým návykom, ktoré im vydržia do dospelosti.
Deti sa učia nielen z toho, čo im hovoríme, ale aj z toho, čo vidia. Keď im ukazujeme, že aj my dospelí máme svoje potreby, učíme ich empatii aj sebaláske. Ak si doprajeme oddych a priestor na načerpanie síl, dávame im príklad, že starať sa o seba je prirodzené. Otvorená komunikácia o tom, ako sa cítime a čo potrebujeme, im pomáha lepšie rozumieť sebe aj druhým.
Máš inú náročnú situáciu v rodičovstve, s ktorou si pravidelne nevieš rady? Pozri si náš kurz o rešpektujúcom rodičovstve a zisti, ako zvládať výchovu bez viny a s väčšou pohodou!