nájdi si chvíľku pre seba, zhlboka sa nadýchni a začítaj sa do Dobroporadne, v ktorej budeme riešiť konkrétny problém či otázku jedného, jednej z vás. Tento týždeň sa ponoríme do sily zranení, na ktoré si nespomíname. Dokážu nás stále ovplyvniť? Má vôbec zmysel ich znova otvárať?
Asi neexistuje človek, ktorý by si prežil dokonalé detstvo. Aj pre rodiča môže byť cieľ zabezpečiť svojmu dieťaťu bezchybne šťastné detstvo stresujúci a nedosiahnuteľný, lebo taký aj je. Väčšina rodičov robila, čo bolo v ich silách a nemali úmysel zraniť nás.
Dôležité je však si uvedomiť, že všetko, čo sme ako deti vnímali, počúvali a odpozorovali od našich rodičov, vyformovalo naše myslenie a nastavenie ako formička na koláč. To, ako teraz vnímaš vzťahy, emócie, zámery druhých, spravodlivosť, ale aj seba a vlastnú hodnotu je hlboko zakorenené v presvedčeniach z detstva. Ako sa mama sťažovala na to, ako vyzerajú jej nohy, ako tatko neznášal, keď si plakal/a, a ako sa babka nesúhlasne pozerala, keď si si vybrala karate radšej ako balet.
“Ale veď moje detstvo bolo fajn! Dostala som sem-tam jednu výchovnú, keď som si o to koledovala a nesťažovali sme sa jeden druhému, ale bola som v pohode! Som tu, teraz som dospelá a už si aj tak robím veci po svojom…”
Ale potom si zabudneš kľúče a nadávaš si do neschopných. Prihoria v trúbe zemiaky a cítiš sa ako najhoršia manželka na svete. Rozplače sa tvoje dieťa a tvoja inštinktívna odpoveď je “Ale neplač…”. Pritom si to takto predsa nechcela robiť. Tak kde sa stala chyba?"Ale môže mňa a moje vzťahy ovplyvňovať aj také zranenie, ktoré si vôbec nepamätám?"Na začiatok si vysvetlíme, že neexistuje v nás žiadna “chyba”. Reagujeme na situácie istým spôsobom preto, že sme ho sami zažili, poznáme ho a máme subjektívne pocit, že zvyčajne zafunguje. Mnoho vecí, ktoré si nesieme z detstva, si však ani neuvedomujeme.Aj keď si niečo neviem vybaviť, naše podvedomie dokáže ovplyvniť mnoho našich drobných rozhodnutí a emocionálnych reakcií. Prejaví sa to rôznymi spôsobmi:
Nesvysvetliteľný pocit úzkosti, hnevu, plaču, v situáciách keď to nečakáme. Máme pocit, že často nerozumieme prečo sa cítime práve tak ako sa cítime.
Máme problém rozprávať o svojich emóciách a keď nás nejaká emócia premôže, nevieme ju ovládať.
Máme silného vnútorného kritika, ktorý znie ako naši rodičia, keď nás karhali.
Máme potrebu perfekcionizmu, dokonalosti - napríklad pri upratovaní domácnosti, v práci, v starostivosti o deti…
Začnú sa nám postupne vynárať spomienky alebo emócie, ktoré si nevieme v pamäti presne zaradiť. Často tomu predchádza spúšťač, pripomienka na spomienku situácie z detstva.
Dobrá správa je, že v tom nie si sám/sama a nikdy nie je neskoro láskavo nazrieť do svojho vnútra a skúsiť sa zastaviť a uvedomiť si:
Prečo kričím?
Prečo som zamrzol/la?
Kde v tele cítim úzkosť?
A bez súdenia, so zvedavosťou si všímať, čo s tebou rôzne typy situácií robia.
Práca na zraneniach z detstva je často nepríjemná, ťažká, vzbudzuje emócie, ktoré nechceme cítiť. Na konci nám však pomôže porozumieť samým sebe a cez toto pochopenie nájsť spôsob, ako postupne zmeniť svoje reakcie, výbuchy hnevu, záchvaty úzkosti…
