Pocit bezpečia je prepojený s pocitom sebahodnoty

Ahoj a vitaj,

Venuj si chvíľu pre seba a ponor sa do Dobroporadne, v ktorej sa venujeme pôvodu a dôležitosti pocitu bezpečia.

Stáva sa ti, že v nejakej situácii zamrzneš? Alebo vybuchneš napriek tomu, že podráždenie nie je také zásadné, aby v tebe aktivovalo silný hnev? Alebo sú momenty, kedy by si najradšej ušiel/ušla? Tieto reakcie môžu byť dôsledkom emočných zranení z detstva, ktoré ovplyvňujú pocit bezpečia v dospelosti.

Cítiš sa v práci bezpečne?

V pracovnom prostredí môžeš zažiť momenty, keď tvoj šéf kritizuje tvoj výkon, a ty namiesto toho, aby si racionálne odpovedal/a, zamrzneš a nevieš, čo povedať. V tomto momente sa cítiš ohrozený/á, pretože kritika ti pripomína situácie z detstva, keď si bol/a často karhaný/á a cítil/a sa bezmocne. Podobne, ak ťa kolega nespravodlivo obviní zo spoločného neúspechu, môžeš vybuchnúť a reagovať neprimeraným hnevom, pretože cítiš, že tvoje postavenie a bezpečie sú ohrozené rovnako ako v detstve, keď si často zažíval/a nespravodlivosť. Všetky spomenuté príklady pripomínajú správanie v určitom type situácie - a to keď sa necítime v bezpečí a potrebujeme sa ochrániť.

Úplne základný a prvý pocit bezpečia sme potrebovali zažiť ako bábätká - či boli naše potreby naplnené, či nás niekto utíšil, keď sme plakali, či sme sa mali na koho obrátiť, keď sme potrebovali pomoc. Tieto skúsenosti sa zbierajú a po čase vytvoria vzorec. Ak sme však bezpečie nezažili, naša nervová sústava taký pocit nepozná a ťažko ho rozoznáva.

"Cítiť sa bezpečne a cítiť, že mám hodnotu je veľmi úzko prepojené."

- Hana Vojtová, psychoterapeutka

Pocit bezpečia však môže byť narušený aj neskôr - nepríjemnou trénerkou na tanečnej, ktorá mala poznámky k tvojej váhe, vychovávateľkou v družine, ktorá ti opakovala, aký/á si pomalý/á, najlepšou kamarátkou na strednej škole, ktorá ťa podrazila, keď si ju najviac potreboval/a…

Pýtaš sa, ako to súvisí s “tu a teraz” - veď už takú situáciu predsa neprežívaš!

Naša pamäť - a aj telo - si však namiesto exaktných okolností pamätá len kontúry - v strede pozornosti je najmä emócia, ktorú vyvolal nejaký spúšťač. A spúšťače - hoci prostredie už môže byť napríklad pracovné, nie školské - nás v podstate hodia späť do detstva a paralyzujú nás danou emóciou. Napríklad sa po kritike v práci rozplačeme, nahneváme, alebo nepríjemnú emóciu hneď vytesníme.

Na záver si povieme: tak a čo teraz?

Ak si náhodou zistil/a, že tvoj pocit bezpečia je narušený, určite nie si sám/sama. Dôležitým prvým krokom je práve uvedomenie - ako aj rozpoznanie konkrétnych spúšťačov.

Ak naša nervová sústava nemá opakovaný zážitok cítenia sa bezpečne - alebo v nejakom bode nášho života prišlo zranenie, ktorý tento pocit narušilo - potrebujeme jej ho opäť dopriať. Predstavme si to ako precvičovanie nového tanca - na začiatku to bude ťažké a možno sa budeme cítiť divne, trápne, nepríjemne. Ak si však vytvoríme opakujúci sa rituál precvičovania pocitu bezpečia, pôjde nám to časom oveľa prirodzenejšie...

• Zrazu nebudeš toľko v strese, čo si partner myslí o tvojom výzore a viac si vychutnáš spoločné chvíle.

• Ak ti niekto dá kompliment, nezhodíš samú seba v presvedčení, že je to hlúposť a povedal to len zo slušnosti. Usmeješ sa a poďakuješ.

• Pri neočakávanom probléme v práci si dopraješ minútu, alebo aj len pár sekúnd hlbokých nádychov a sebaupokojenia - necháš vyvolanú emóciu odznieť, bez súdenia.

Pocit bezpečia je našou prirodzenou potrebou a má veľký vplyv na to, ako sa vnímaš, hodnotíš a aké máš vzťahy s druhými ľuďmi. Vypočuj si rozhovor s psychoterapeutkou Hanou Vojtovou, ktorá bližšie vysvetľuje, prečo potrebujeme v živote pocit bezpečia.