Čaká ťa nová výzva a zrazu sa ozve hlas v tvojej hlave, ktorý o tebe začne pochybovať. Začne ti klásť otázky, či si si istý/á, že na to naozaj máš. Vymenuje, ako si minule zlyhal/a, hoci si sa snažil/a. Alebo rovno zahlási, že sú schopnejší ľudia, ktorí by sa na to hodili určite viac.
Mnohí z nás si mylne myslia, že je to iba náš vnútorný komentár, ktorého autorom sme my sami. Častokrát však ten hlas nepatrí nám, hoci nás sprevádza životom už veľmi dlho. Môže mať korene niekde v detstve - patrí našim rodičom, učiteľom a blízkym, ktorí nás formovali. Sú to tie slová, ktoré sa opakovali tak často, až sme ich prijali za vlastnú pravdu.
Tento týždeň sme sa v Dobrobytí venovali zraneniam z detstva a ich prepojením so psychológiou výkonu. Ak si aj ty myslíš, že k týmto zraneniam môže dôjsť len pri vážnej traume v detstve, nie si sám/a - o emočných zraneniach sa príliš často mlčí.
Množstvo bolesti, ktorú si z detstva nesieme, sme mohli nadobúdať veľmi pomaly, potichu, nebadane. Napríklad, keď sme ako deti opakovane zažívali odmietnutie, zahriaknutie, prehnanú kritiku, spochybňovanie, zahanbovanie či nedostatok podpory, alebo emocionálneho a fyzického bezpečia.
Niekedy je počiatok zranení ešte podprahovejší. Možno si vravíš, “Ale mňa rodičia toľko nekritizovali, tak prečo si neverím?” Neuvedomíme si, že hoci nás nebolela aktívna kritika, mohlo nám chýbať povzbudenie, uznanie či pozornosť. Podľa psychológov je kľúčové, ako naši blízki reagovali aj na emočne vypäté momenty a na to, čo sme v danom momente potrebovali. V našej mysli takéto skúsenosti vytvárajú tzv. vnútorné pracovné modely¹, ktoré tvarujú naše vnímanie seba, iných ľudí aj celého sveta.
Tieto staré vzorce si nesieme do dospelosti. Aktivujú sa pri emočne podobných situáciách - keď sa chceme do niečoho nového pustiť, keď máme podať výkon, druhí nás pozorujú alebo keď ide o niečo významné². Možno si ani neuvedomuješ, že tvoj strach zo zlyhania, perfekcionizmus alebo úzkosť z hodnotenia³, sú vlastne naučené spôsoby, ako si si kedysi chránil/a svoj sebaobraz. Rovnaké barličky, ktoré ti pomohli získať vytúženú lásku, ťa v dospelosti odďaľujú od autenticity a psychickej pohody.
Keď sa v práci stretneš s kritikou alebo tlakom, tvoj mozog to môže automaticky vyhodnotiť ako ohrozenie⁴, podobné situáciám z detstva. Aktivuje sa stresová reakcia, ktorá ťa núti utiecť (prokrastinovať), zaútočiť (vyvolať konflikt) alebo úplne zamrznúť (cítiť sa neschopne). Pretrvávajúci stres v ranom veku zanecháva stopy v našej nervovej sústave⁵, výsledkom čoho môže byť prehnaná reakcia aj na malé podnety, ktoré iným neprídu významné.
Teraz, keď už vieš… ako s tým pracovať?
Prvým krokom je schopnosť tieto staré vzorce vôbec rozpoznať, uvedomiť si ako u teba prebiehajú a čo ich spúšťa. Skús si všímať situácie, keď sa ozýva ten kritický hlas. Sú v niečom podobné? Tiež si všímaj, aký pocit v tele vyvoláva tvoj vnútorný kritik - napätie v žalúdku, stiahnuté hrdlo, zrýchlený tep…?
V druhom kroku si potom polož otázku: komu ten hlas patrí? Odkiaľ pochádza? Tento jednoduchý krok ti môže pomôcť odlíšiť minulosť od prítomnosti. Spoznávaš frázy, ktoré si počul/a ako malý/á? Pamätáš si podobný tón, podobné nadávky, či vyhrážky z obdobia, keď si vyrastal/a?
Následne v poslednom kroku si môžeš pripomenúť, že tento mechanizmus vznikol, aby ťa v detstve chránil. Tvoj vnútorný dialóg ťa nechce raniť - používa len starú formulku, ktorá už nie je aktuálna. Spýtaj sa sám/a seba, čo by mi teraz pomohlo? Čo by som radšej počul/a? Čo by mi povedala najlepšia priateľka, či partner?
Psychické zranenia z detstva nás nedefinujú, hoci sa často snažia tváriť ako pravda o nás samých. Sú len kapitolou nášho príbehu, nie jeho záverom. A ty máš možnosť napísať ďalšie strany s väčším pochopením a slobodou.
Ak chceš ísť ďalej, možno ti pomôžu knižky, ktoré sa tejto téme venujú, napríklad Telo si pamätá od Bessela van der Kolka alebo Nedostatočný pocit vlastnej hodnoty od Heinz-Petra Röhra, ktoré ukazujú, ako hlboko sa naše rané vzťahy zapíšu do tela aj mysle. Pamätaj, že v tomto procese nejde o to stať sa dokonalým/ou. Ide o to naučiť sa prijať seba so všetkými pocitmi a postupne im lepšie rozumieť.